Filantropia nie je len o darcovstve, ale aj o tom, že firmu nenecháte padnúť

Viete, prečo je v rodinnom biznise dôležitá filantropia a ako môže firme pomôcť? Na túto tému sa s Michalom Šubínom, Managing Partnerom spoločnosti Subin & Partners zhovárala Anna Vojteková/Neopublic.

Pri rodinnom podnikaní sa často hovorí o zhodnocovaní rodinného majetku, menej sa však skloňuje téma filantropie, hoci slovenské rodinné firmy sú ochotné pomáhať a aj pomáhajú. Čo ich motivuje k filantropii?

Na začiatku podnikania zrejme ani jeden podnikateľ o filantropii neuvažuje. Väčšina ľudí začala podnikať preto, lebo museli uživiť rodinu. História novodobých rodinných firiem siaha do 90.rokov minulého storočia, kedy mali ľudia šancu niečo sprivatizovať a na tom si vybudovať úspešnú firmu. Aj naši klienti primárne privatizovali, avšak môžem povedať, že to naozaj  urobili korektne a korektne aj splatili dlh. A podpísal sa pod to aj fakt, že z veľkej časti boli s tým podnikom spätí, takže im záležalo na zachovaní kontinuity. Tam niekde už môžeme hovoriť o náznakoch filantropie, hoci v tom čase bol primárny rozbeh podnikania a zisk.

Kedy však prichádza zvyčajne ten moment, že chce podnikateľ nielen zarábať, ale aj pomáhať?

Kým spočiatku ide o zabezpečenie živobytia a o financie, časom začnú prevládať aj iné dôvody, pre ktoré ľudia podnikajú. Len samotná finančná motivácia totiž časom nestačí na to, aby človeka uspokojovalo to, čo robí. Ak niekto dosiahne nejaký finančný level, začína sa zaoberať aj ďalšou pridanou hodnotou. Môže prísť vízia urobiť niečo viac pre pracovný kolektív, najbližšie okolie fabriky a podobne. Navyše, keď hodnota a veľkosť firmy rastie a získava aj regionálny význam, aj sám majiteľ môže pociťovať osobnú zodpovednosť za ľudí žijúcich v mieste, kde pôsobí, za zamestnancov, aj daný región a v neposlednom rade aj za to, aby si on sám zachoval dobré meno. Stretol som sa s tým, že človek musel predať firmu, lebo ju nemal komu odovzdať. Bolo preňho veľmi dôležité, aby tá firma prežila a zostala v regióne. Ako sám povedal, chcel chodiť do krčmy bez toho, aby ľudia naňho pozerali cez prsty, že predal podnik a na nich sa vykašľal.

Mali, dnes už úspešné viacgeneračné rodinné firmy, od začiatku nastavené nejaké spoločné pravidlá, ako sa bude hospodáriť, na čo pôjdu peniaze pro bono a vopred vytýčené hodnoty už pri svojom vzniku?

Nemyslím si, že by pri vzniku dnes úspešných rodinných firiem, ktoré u nás vznikali v 90.rokoch, boli od začiatku nastavené nejaké pravidlá. Vtedy bol otec alebo matka, resp. zakladateľ, alfou a omegou. Ten ťahal biznis a určoval jeho smerovanie. Demokracia, alebo nejaký tímový duch prichádzali až postupne, s medzigeneračným prechodom. Tým sa vlastníctvo zvyčajne rozriedi a následne príde aj väčšia miera komunikácie vo vnútri firmy pri rozhodovaní a aj nastavenie nejakých pravidiel. Čo je však dôležité, druhá generácia, resp. generácia nástupníkov má zároveň aj oveľa ústretovejší pohľad jednak sa filantropii otvoriť, ale aj dať tieto veci do poriadku. Ich vôľa  podeliť sa je väčšia, pretože nástupníci nezažili ten  stres na začiatku, kedy bol rozpočet naozaj napnutý. Kým prvá generácia trošku horšie rozdáva, pretože tie peniaze ťažko zarobila, druhá generácia je štedrejšia.

Je filantropia z Vášho pohľadu pre renomé firmy podstatná?

Určite áno. Rodina si tým zvyšuje lokálny kredit a lokálny význam, ktorý jej môže za istých okolností pomôcť  a je aj akousi morálnou ochranou, ak má firma imidž filantropa, darcu či podporovateľa. Filantropia však môže mať aj ďalšie implikácie – napríklad z personálneho hľadiska. Ľudia možno pôjdu do takejto firmy radšej pracovať, čo dnes je veľká téma. A v neposlednom rade  to môže firme pomôcť aj v predaji výrobkov a služieb.

Ako sa k tejto filozofii dnes stavajú slovenské rodinné firmy? A čo pre ne znamená poskytovanie nezištnej pomoci?

Ide o previazanie rodiny napríklad na nejaké najbližšie alebo širšie okolie a budovanie si sociálneho kreditu v tom okolí. Nie všetky rodiny to robia a tie, ktoré sa filantropii venujú, nemajú vždy potrebu na to upozorňovať. Ak sa však aj rozhodnú nezištnú pomoc poskytnúť, často nemajú tieto aktivity zorganizované. Sú rodinné firmy, ktoré na dobročinnosť či filantropiu prispievajú relatívne vysokými sumami, pričom nemajú žiadnu stratégiu. Idú ad hoc a náhodne. Práve medzigeneračný prechod môže napomôcť tomu, aby bol aj v poskytovaní pomoci zavedený nejaký systém.

Z akých možností si teda môžu rodinné firmy u nás vyberať, ak chcú pomáhať a prispievať na dobročinnosť?

Prispievať môžu rôznym spôsobom. Jedným z nich je poskytovanie služieb pro bono, ak to charakter ich podnikania umožňuje. Takisto je možnosť založiť si a spravovať vlastnú nadáciu alebo občianske združenie, to si však vyžaduje časové aj personálne kapacity, finančný manažment a administratívu s tým spojenú. No a ďalšou z ciest, ako adresne poskytnúť nezištnú pomoc, je aj prostredníctvom dvoch percent z daní, čo je vo svetovom meradle naozaj unikátne, lebo Slovensko je jedna z mála krajín, ktorá takúto pomoc umožňuje.

Spomínali ste adresnosť – do akej miery táto zohráva úlohu pri filantropii?

To, aby bola pomoc adresná, je veľmi dôležité. Pretože ako si viete vďaka filantropii vybudovať dobré meno, tak si ho viete aj pokaziť. To, komu a ako pomáhate, musíte mať za každých okolností pod kontrolou.  Buď dáte dôveru do rúk nejakej organizácie, ktorá má kredit,  alebo budete pomoc poskytovať sám a vo vlastnom mene, ale v tom prípade by ste to mali robiť od začiatku do konca a je to to isté ako podnikanie.

Aké možnosti má však firma, ktorá chce pomáhať, ale nemá kapacitu na to, aby zakladala svoju vlastnú nadáciu alebo občianske združenie, alebo jednoducho s filantropiou nemá skúsenosti?

Ak niekto nemá skúsenosti s filantropiou a chce pomáhať, vždy môže využiť napríklad niektorú etablovanú nadáciu, akou je napríklad Pontis. Tá de facto spravuje asignované percentá z daní, ktoré firma vyčlení na filantropiu a donor sa zároveň spolupodieľa na rozhodovaní, kam a na čo budú tie peniaze použité.   

Môže byť zahraničie v tejto oblasti nejakou inšpiráciou pre slovenské rodinné firmy? Je nejaký rozdiel v prístupe k filantropii medzi slovenskými a napríklad českými firmami?

Na Slovensku a v Česku je to s rodinným podnikaním a filantropiou veľmi podobné. Rozdiel vidím možno len v tom, že v Česku sa o filantropii hovorí viac. Česi sú v tomto viac angažovaní a vedia sa lepšie predať.